Eseje žiakov na tému November 1989:

17. november 1989 – dátum, kedy si pripomíname tzv. Nežnú revolúciu.  Revolúciu, ktorá zmenila tvár Československa a ktorej vďačíme za našu slobodu. Keď v roku 1988 Sovietsky zväz povolil každej krajine sovietskeho bloku vlastnú cestu ku komunizmu ako uzná ona za vhodnú, tak sa začali lámať ľady najprv v Poľsku, potom v Maďarsku, a neskôr aj vo východnom Nemecku. V Československu zostalo najskôr všetko „po starom“. Ľudia si však rovnako uvedomovali túto situáciu a tak sa začali diať demonštrácie, avšak štátne orgány davy vždy rozohnali. Jednou z masívnejších demonštrácii bola tzv. Sviečková manifestácia. V novembri 1989 protesty pokračovali, no najskôr mali podobný spád  ako Sviečková manifestácia. Až prišiel deň D, sedemnásty november 1989. V Prahe si študenti prišli uctiť pamiatku Jána Opletala, ktorého zastrelili nacisti pri proteste proti nemeckej okupácii a fašizmu pred 50 rokmi. Demonštrácia sa zmenila na protištátnu demonštráciu. Keď sa ľudia odmietli rozísť, tak ich obkľúčili jednotky, ktoré ich začali mlátiť. Na Slovensku boli tiež početné protesty. Na to o pár dni komunistický režim v Československu padol. Otázkou je, či by sme sa my odvážili a proti niečomu takému vystúpili do ulíc. Dnes si človek neuvedomuje tú slobodu, ktorú má. Máme všetko, a pritom si to až tak veľmi neceníme. Históriu si treba opakovať, aby nedošlo k niečomu takému, ako sa už stalo. Na nás mladých sa kladie budúcnosť našej krajiny. A tak ako aj študenti v novembri 1989 vyšli do ulíc, tak aj my by sme mali vyjsť do ulíc, keď je namierené proti ľudským právam alebo ako povedal Hamlet v Shakespearovom diele: „V tomto štáte je niečo zhnité“. (Ján Hromo, IV. A)

Presne pred 32 rokmi sa v našej krajine, vtedajšom Československu, odohrali udalosti, ktoré od základov zmenili životy občanov a aj nás – nasledujúcich generácií. Reč je o Nežnej revolúcii, kedy sa množstvo mladých ľudí rozhodlo nenásilným spôsobom vzoprieť komunistickému režimu a zabojovať za svoje práva, ktoré boli potláčané. Aj keď protesty začali iniciatívou malých skupín študentov, postupne sa k ním začali pridávať masy ľudí, ktorí sa dovtedy báli ozvať sa a vyjadriť svoje názory. Všetko sa nieslo v pokojnom duchu, aj napriek tomu, že demonštrantom hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Práve vďaka ním dnes žijeme slobodne a súčasťou našich každodenných životov sú veci, ktoré ešte pár desaťročí dozadu takou samozrejmosťou neboli. Môžeme byť radi, že žijeme v demokratickom politickom zriadení a preto nezabúdajme na hrdinov – obyčajných ľudí, ktorí nám ju vybojovali, aby nemuseli svoje deti vychovávať v atmosfére plnej strachu a neistoty. (Miroslav Cingeľ, IV. A)